Na zamyslenie
31. 5. 2012
Chladné januárové ráno roku 2007, Washington D.C, na stanici metra hral muž na husliach asi 45 minút 6 Bachových diel. Počas toho času prešlo stanicou približne 2000 ľudí, vačšinou boli na ceste do práce. Asi po štyroch minútach si jeden muž v strednom veku všimol hrajúceho hudobníka. Spomalil, na zopár sekúnd sa zastavil a potom sa opať začal ponáhľať, aby si splnil svoje plány. Za ďalšie štyri minúty huslista dostal prvý dolár. Žena bez zastavenia hodila peniaze do klobúka a pokračovala v chôdzi. Po šiestich minútach sa mladý muž oprel o stenu, aby počúval, potom sa pozrel na hodinky a začal znovu kráčať. Za desať minút sa pri ňom zastavil trojročný chlapec, ale jeho matka ho náhlivo potiahla. Dieťa sa opať zastavilo a pozeralo na huslistu, ale matka potiahla silnejšie a dieťa pridalo do kroku, po celý čas otáčajúc hlavu. Toto sa opakovalo ešte aj s niekoľkými ďalšími deťmi, ale každý rodič - bez výnimky – prinútili svoje deti ísť ďalej. --no deti sú často emocionálne najinteligentnejšie, to je fakt--
Po 45 minútach: Hudobník hral bez prestávky. Iba šesť ľudí sa zastavilo, aby chvíľu počúvali. Asi dvadsať mu dalo peniaze, ale kráčali ďalej normálnym tempom. Muž vyzbieral celkovo 32 dolárov.
Po hodine: Prestal hrať a nastalo ticho. Nikto si to nevšimol a nikto netlieskal. Vôbec žiadne uznanie.
Nikto to nevedel, ale huslista bol Joshua Bell, jeden z najvačších hudobníkov na svete. Hral jedny z najzložitejších diel aké boli kedy napísané, na husliach za 3,5 milióna dolárov. Dva dni predtým Joshua Bell vypredal divadlo v Bostone, kde bola priemerná cena lístka 100 dolárov za sedenie a počúvanie rovnakej hudby, akú hral v metre.
Toto je skutočný príbeh. Joshua Bell hral inkognito na stanici metra vo Washingtone ako súčasť sociálneho experimentuzameraného na vnímanie, vkus a ľudské priority.
This is great evidence of people´s ignorance…