Viem byť aj normálna....
Pod pojem normálna si dosaďte čo len chcete.... Lenže pri niektorých ľuďoch nemôžem byť "normálna". Napr. pri niekom, kto tiež žije duchovný život, zato úplne iný než ja. To je ešte horšie, akoby som sa rozprávala s niekým, kto duchovný život nežije. A prečo? Nuž lebo duchovne založený človek sa chce rozprávať o duchovných veciach. Každý o tých svojich.....(a potom nastane tá katastrofa keď si uvedomíte, že ďalej to už nepôjde, nech by ste akokoľvek chceli). Dokážem sa s nie tak veľmi duchovne založenými ľuďmi rozprávať o neduchovných veciach.... Dokážem, ale väčšinou nechcem. Mnohokrát nechcem tie veci rozoberať do takej miery, do akej oni chcú... Tragédia môjho života spočíva v tom, že vlastne nežijem. Nežijem skutočne.... v mojej hlave to vyzerá omnoho zaujímavejšie ako v reálnom živote. Sama som sa do toho namočila, lebo som to tak chcela....bol to jediný spôsob ako sa nestať cvičenou opicou v tomto svete. Ani neviem, či by som chcela môj spôsob života zmeniť. Za 18 rokov si zvyknete..... Bolo by sprosté tvrdiť, že som sa zmenila.... Ja som bola vždy presne takáto.... len nie vždy som o tom natoľko vedela... Boli obdobia, keď som sa cítila byť úplne stratená a slepo som bola poskokom jedného človeka, len aby som si nejak vyplnila hlavu tým, čo odo mňa ten človek chce, čo očakáva a vtedy som nehľadala odpovede na otázky. Nemala som na to ani čas... Vyhovovalo mi to.... so všetkým, čo k tomu patrilo. Bolo to strašné trápenie, ale v podstate mi to vyhovovalo.... Inak by som to predsa nerobila... Teraz si už také niečo nedokážem predstaviť... je to už akoby v ďalekej minulosti a niekedy mám pocit, akoby sa to skutočne ani nestalo. Teraz je už všetko úplne iné....diametrálne rozdielne.... niekto by si mohol myslieť, že to už nie som ja. Nech si myslí.... dôležité je to, čo viem ja. To jediné je skutočne dôležité....