Prečo som taká aká som...
Keď sa nad tým zamyslím, realita v akej žije vačšina ľudstva je ako taká zlá, keď si zvyknete, keď sa prispôsobíte a nechcete od život nič viac. Naskytá sa otázka, prečo sa teda neprispôsobím vačšine? Mala by som to určite jednoduchšie... Ale ja proste nemôžem, nedá sa to, nechcem... nenávidela by som sa za to a mala by som pocit, že som sa odklonila od akýchsi vyšších princípov, ktoré neviem vysvetliť, ale viem, že proste existujú.. V podstate by to bolo niečo ako samovražda. Stále ma napadá, že aj toto je jeden z dôvodov, prečo nemám chuť rozprávať sa s ľuďmi. Každý je už natoľko ovplyvnený touto realitou, že som z toho znechutená... Ono sa to zdá byť celkom lákavé, pridať sa k davom a presviedčať sa o tom, že takto je to správne... Na vlastné oči vidím ľudí, ktorí to robia a je mi z toho zle... môžete sa presviedčať koľko len chcete, keď je to raz vo vás, už nikdy to nezmizne, nikdy nezabudnete nech sa budete akokoľvek snažiť (možno na čas áno, ale ono vás to aj tak dostihne - aspoň mňa vždycky), nech pred tým utekáte koľko chcete... a vy vlastne už ani neutekáte, myslím, že veľa ľudí to už vzdalo a moc to nerieši, prípadne tie stavy depresie, smútku, bezmocnosti, zúfalstva zvaľujú na to, že sa im rúca manželstvo, deti sú neposlušné a na prácu... hlavne na prácu... jááj a ešte na vládu, politiku a všetkých naokolo. Rozdiel medzi vami a mnou je taký, že vy zažívate tieto stavy kvôli nespokojnosti so svojím životom, čo vždy zhodíte na niekoho iného, kdežto ja to zažívam kvôli tomu, že vidím ako sa ľudia rútia do pekla. Najhoršie na tom je to, že vy o tom ani neviete,...riešite naprosté hovadiny tohto systému, ktorý je fakt skutočne šialený, keď sa nad tým zamyslíte (a nielen politika), robíte niečo len preto lebo to robia ostatní, lebo sa to od vás očakáva, hoci najradšej by ste im napľuli do tváre (nejakému šéfkovi napríklad), čo samozrejme neurobíte, a tak to v sebe dusíte a nič s tým aj tak nemôžete urobiť, nemôžete odísť z toho zamestnania, lebo predsa potrebujete peniaze atď. Penize... koľkokrát ma už napadlo, aký krásny by bol život bez peňazí.. bez tých bezcenných papierikov, lebo v skutočnosti to nič iné nie je.. papier bez hodnoty...hodnota peňazí je len priradená k tomu papieru... To je skoro také isté, ako keď na zemi nájdem mincu a poviem si, že mi prinesie šťastie... Bojíte sa byť iný, postaviť sa na odpor proti celému svetu, lebo byť iný znamená byť sám... Myslím, že čo je naozaj v neporiadku s týmto svetom je to, že nikto nehovorí o svojich skutočných pocitoch a tak každý kráča s hlavou nadol, hľadá riešenie svojich problémov, ktoré avšak nikdy nenájde, lebo celá táto spoločnosť je jeden veľký problém a nikto nevidí, aká krásna je obloha a všetko okolo nás. Ťažko povedať, kto je nešťastnejší. Či ja alebo vy... Niekedy mám pocit, že čakám na niečo, čo sa nikdy nestane.. niekedy už fakt strácam nádej...
Neviete o čom hovorím všakže? Tak si to čítajte dokola a raz možno pochoíte..
Mala som pocit, že to musím napísať...