Life is one big beautiful misery
Môj život je plný protikladov. Ja sama osebe som plná protikladov tiež a v určitých obdobiach sa u mňa viac prejavuje tá jedna stránka a inokedy tá druhá. Alebo by som to mohla nazvať pesimistické a optimistické obdobie. Navzájom sa to docela dobre dopĺňa a potom existuje ešte niečo medzi tým, v ktorom sa nachádzam napr. dnes. Ťažko povedať, ktoré z týchto období sa najviac približuje realite, ja všetky považujem za realistické, lebo jedna jediná pravdivá realita podľa mňa ako taká neexistuje (ale to by bol ďalší príbeh).
Pesimistické obdobie sa skončilo práve dnes, po asi štyroch dňoch. Som tomu rada, lebo už to začínalo byť neúnosné. Ono vždycky, keď to už dosiahne vrchol, tak sa stane niečo, čo ma presunie do nejakého iného obdobia. Je to akoby varovanie od Boha, že už stačilo, začni sa pozerať na veci inak. Toto obdobie býva väčšinou v niečom obohacujúce, preto ho mám rada, hoci to znamená cítiť sa nervózne, sama, nenávidieť všetkých a všetko okolo seba, občas mať pocit, že nemôžem dýchať a pod. Veď viem, že to nebude trvať navždy... Teraz som napríklad prišla na to, že potrebujem zmenu. Najlepšie by bolo poriadne veľkú. V poslednom čase mám totiž pocit, že žijem vedľa ľudí, ale nežijem s nimi. Ak nerátam fakt, že v postate takto sa cítim celý život, teraz je to ešte intenzívnejšie, keďže sa momentálne nerozprávam ani s mojou kedysi jedinou "kamarátkou". V tomto období mám proste strašnú túžbu po tom byť s niekým, komu by som sa mohla zveriť s každou svojou myšlienkou a nepozeral by sa na mňa ako na blázna. Ale už som si zvykla na to dostať sa cez to aj sama. Akoby náhodou (čo v skutočnosti náhoda určite nie je) prišla matka s tým, či by som nechcela začať chodiť na tanečný kurz. Najskôr som nebola veľmi nadšená, ale potom som si uvedomila, že zmena je práve to čo potrebujem. Nakoniec som súhlasila. Tento pondelok tam teda zavítam. Teším sa, hoci to určite predstavuje určité nevýhody. Ale aj byť doma a rozmýšľať nad svojím životom má isté nevýhody...(napr. tie, čo som už spomenula vyššie). A ktovie, možno sa tam s niekým spoznám, hoci úprimne, neverím tomu, že by mohla vzniknúť nejaká romanca :D Ani pred piatimi rokmi na tanečnom kurze (mimochodom, už z toho nič neviem) žiadna nevznikla. Never say never... A keď nič iné, aspoň budem vedieť tancovať na stužkovej (ak to dovtedy opať nezabudnem,,,,stužková je o rok).
Prechodné obdobie by sa dalo opísať tak, že sa už necítim tak strašne a začínajú sa objavovať prvky optimizmu (preboha, znie to jak poučka :D A vačšinou mám potrebu napísať niečo ako toto čo práve čítate a chcem to jednoznačne dokončiť, no bojím sa, či sa mi to podarí (no sakra to snáď nie, práve mi volá dedko), či ma niečo nevyruší a či sa potom ešte dostanem do toho, čo som chcela napísať. A preto som pomerne nervózna ešte stále...
Optimistické obdobie sa vyznačuje tým, že sa cítim vo vnútri tak nejak kľudne, veselo, bezstarostne, ľudí beriem viac pozitívne (hoci to asi len málo ľudí dokáže postrehnúť) a mám pocit, že milujem všetkých a všetko naokolo. Veci nie sú pre mňa len vecami, každá na mňa nejak vplýva, od najmenšieho kamienka po až neviem čo...proste všetko. Je to krásne a úžasné a vačšinou mám pocit, že lepšie to už nemôže byť a milujem svoj život. Je to ako dovolenka po predchádzajúcich dvoch obdobiach. Vtedy vačšinou nemám chuť rozprávať sa s niekým, lebo mi úplne stačí to, čo vidím, cítim, viem. Možno preto, lebo nechcem, aby mi to niekto pokazil. Mnohokrát stačí škaredý pohľad, poznámka alebo pocit z nejakého človeka a keď sa to viackrát zopakuje za jeden deň, znovu sa dostanem do stavu, že nenávidím ľudí atď. Alebo sa niekedy proste zobudím, a odrána mám nahovno náladu bez zjavnej príčiny. Cítite ten kolotoč?